Sú dve obdobia v živote dieťaťa, ktoré nás dokážu dostať na kolená. Tým prvým je obdobie detského vzdoru a tým druhým puberta.
Kým pubertu máme my, rodičia, aspoň teoreticky ako-tak zvládnutú, detský vzdor nás často prekvapí nepripravených. Nechápavo krútime hlavami nad tým, ako sa z nášho milučkého, poslušného bábätka stáva malý nespratník, ktorý na všetko rázne hovorí: „Nie!“ Ba čo viac, občas si k tomu aj dupne nohou, capne rukou po stole (alebo aj po mame či po najbližšom kamarátovi), v najhoršom prípade začne revať ako pavián, alebo sa hodí o zem a kope okolo seba. Výprask? Krik? Hrozby a prosby? Nič z toho nepomáha! Ako teda zvládnuť detský vzdor?
„Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie, a súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity – kto som a čo všetko ja môžem. V psychológii ho nazývame aj obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky – Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?,
Je dobré, keď v tomto období rodičia vedia dávať dieťaťu jasnú spätnú väzbu a zároveň vedia hranice zdravo utvrdzovať. „Istým spôsobom môžu podporovať aj prejavy vyzrievania dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať. Napríklad si môže vybrať, či si chce dať zelené pančušky, alebo modré, avšak pri dôležitých veciach, keď dieťa robí niečo, čo robiť nemôže, treba jasne stanoviť hranice, pričom rodič musí byť pevný a zásadový.“
ZDRAVÉ „NIE!“
To, že naše dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí rodičia sotva postrehnú, že sa čosi deje, u iných sú prejavy vzdoru také silné a priam negatívne, že celá rodina je každý deň v napätí z toho, čo sa zase bude diať…
„K základným, a povedala by som zdravým prejavom detského vzdoru, patrí typické detské – Nie! V období vzdoru si dieťa to svoje Nie! doslova užíva a my sa z toho môžeme tešiť, lebo je to znamenie, že dieťatko sa nám vyvíja dobre. Potom sa však môžu objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré nás rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy sú podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Keď totiž naše dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní. Ak sa rodič takéhoto prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť.
Niektoré deti v období vzdoru tiež kopú do vecí alebo ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Avšak podľa skúseností psychologičky, takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne. Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety. A v neposlednom rade sa negatívne prejavy detského vzdoru objavujú aj v rodinách, kde je problém s výchovou, rodičia nevedia dieťaťu stanoviť pevné hranice a nie sú dôslední v ich dodržiavaní.
AKO ZVLÁDNUŤ VÝBUCHY ZLOSTI
Čo si budeme nahovárať, prvý výbuch zlosti nás u dieťaťa vždy prekvapí a často ani len netušíme, ako správne zareagovať. Obzvlášť, keď sme sami unavení, vystresovaní a od rána nás trápi zlá nálada. Rodičia potom majú tendencie problém vyriešiť buď „jednou výchovnou“ po zadku, krikom, ktorý prehluší aj vresk dieťaťa, alebo sa, naopak, snažia dieťaťu rýchlo vyhovieť, len aby už prestalo zúriť. Ako by sme však mali správne postupovať pri výbuchoch zlosti?
Mgr. Trojanová radí v prvom rade vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. „Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred maminkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Raz to skúsilo a zistilo, že keď bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama sa poddá a ustúpi. Taktiež ale vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor. A keď rodič zistí, že robí nejakú chybu, tak je ideálne, aby si to uvedomil a viac ju neopakoval, ale aby pôsobil dôsledne a ľudovo povedané, nenechal sa dieťaťom vytočiť, nestratil hlavu.“
Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať. Keď sa dieťa snaží voči nám presadiť, vždy treba zvážiť, ktoré veci mu môžeme dovoliť, kedy mu môžeme dať na výber a, naopak, ktoré veci dovoliť nemôžeme, lebo ich jednoducho nikdy nesmie robiť a tam treba zostať pevný a pre dieťa čitateľný.
„Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek nášmu upozorneniu neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí – Keď robím zle, stane sa toto… Hovoríme tomu logické dôsledky,“ vysvetľuje Mgr. Trojanová.
Dodáva, že pri zvlášť ťažkých situáciách a vytrvalejších deťoch pomáha terapia pevným objatím, ktorá slúži k obnove narušených citových vzťahov. Jej základom je, že dieťa pritiahneme k sebe, pevne ho objímeme a nech sa akokoľvek bráni, kričí, bije a kope okolo seba, pustíme ho až vtedy, keď sa úplne upokojí a jeho negatívne city sa zmenia v lásku. „Terapia pevným objatím pomáha najmä pri deťoch, u ktorých sa dobre nevyvinul prvotný pocit bezpečia, lebo napríklad boli citlivejšie, chorľavejšie, alebo ich mamy boli neistejšie, prípadne svojim deťom všetko dovolia a tie si potom za každú cenu presadzujú svoje. V minulosti totiž nadobudli skúsenosť, že krikom a plačom si svoje vždy presadia. Ak ich chceme teraz naučiť, že to tak nie je, to sa deje práve špeciálnym rituálom – pevným objatím. Takto zároveň obnovujeme rodičovskú pozíciu. Dieťa si prežije pocit, že je síce milované a prijaté, ale isté veci robiť nemôže a rodič je ten dominantný.“ Odporúčam však terapiu objatím vzhľadom na jej dramatický priebeh prevádzať pod vedením detského psychoterapeuta .
Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je veľká chyba.
„Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu. Alebo si rodičia začnú plánovať väčšie nákupy bez detí a keď predsa len zájdu do obchodu s dieťaťom, musia ustriehnuť, aby mohli odísť bez nervozity a problémov. Dôležité je nespevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. A tiež platí, že akonáhle zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma. Dieťa má totiž tendenciu si takéto vzorce správania zovšeobecniť, lebo to je princíp učenia, nadobúdania skúsenosti.“
POZOR NA STRES A ÚNAVU
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať.
„Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo ono to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom. Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom. Vždy musí byť vytrvalý a nesmie povoliť len preto, že dieťa kričí, alebo sa hodí o zem.
Upozorňuje, že najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časových stresoch. „Najmä ráno keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu. Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine. Navyše, má iný rytmus, než dospelý človek, inak vníma čas a preto je v časových stresoch ku konfliktom vždy blízko.“
Okrem toho dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… „Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety. Je to podobné ako s unaveným dospelým.
AFEKTÍVNY ZÁCHVAT A STUDENÁ SPRCHA
Keď dieťa dostane hysterický alebo afektívny záchvat, rodičia si medzi sebou radia staré osvedčené „recepty“. Tým najznámejším je – dieťa si nevšímať a keď sa hodí o zem, prekročiť ho a venovať sa inej činnosti. Alebo zavrieť dieťa do izby a nechať ho tam, až kým sa upokojí. A snáď najčastejšia rada znie – osprchujte dieťa studenou vodou. Pomáhajú tieto recepty, alebo môžu skôr uškodiť?
„V prvom rade ide o to, aby sme zistili, v akom štádiu afektu sa dieťa práve nachádza. Sú totiž situácie, že dieťa zúri, kope okolo seba, presadzuje sa, ale vidíme, že ešte nie je v amoku, nie je vo vrcholnej fáze afektu. Vtedy stačí od neho odísť, povedať jasným a pevným hlasom – Toto robiť nebudeš, toto ti nedovolím a počkám, kým ťa to prejde. Alebo vonku dieťaťu povedať – Keď sa takto správaš, ideme domov… Potom sú však stavy vrcholného afektu, kedy dieťa akoby cirkulovalo v afekte a vtedy môže byť prospešný malý šok. Nemusí to však byť hneď ľadová sprcha, ale trebárs len fúknutie do tváre, alebo môžeme dieťaťu osprchovať iba rúčky a predlaktia či dať mu niečo studené na krk… Ide o to, aby sme ho trošku vykoľajili, aby z afektu preplo a začalo vnímať. Keď sa totiž dieťa dostane do naozaj silného afektu a dosiahne jeho vrchol, môže sa stať aj to, že začne rýchlo dýchať, omodrie, v najhoršom prípade na chvíľku stratí vedomie. Závisí to od temperamentu dieťaťa a temperament zase závisí od toho, akú má stabilnú nervovú sústavu. U citlivejších detí to naozaj môže ísť až týmto smerom a preto je dobré pokúsiť sa malým šokom dieťa akoby vrátiť do reality,“ radí psychologička.
Pozor na známy mamičkovský recept, ktorý znie: Keď sa dieťa dostane do afektu, odíďte od neho, keď nebude mať divákov, rýchlejšie ho to prejde… Toto nie je celkom pravda. Keď už je totiž dieťa vo vrcholnom afekte, váš odchod vôbec nezaregistruje. „V takejto situácii je, naopak, lepšie zostať pri dieťati, lebo môže dôjsť až k situácii, že v afekte stratí vedomie a odpadne. Okrem toho, keď dieťa v období vzdoru dosahuje takéto vrcholné afekty, odporúčam vždy aj neurologické vyšetrenie, aby neurológ posúdil, k čomu tam vlastne dochádza a či náhodou nejde o záchvatovú aktivitu. Niektoré formy záchvatovej aktivity nervového systému sa totiž prejavujú aj záchvatmi zlosti a agresívnym konaním.
Zároveň dôrazne varuje pred mamičkovskými radami z internetových fór, ktoré odporúčajú dať dieťaťu po afekte nejaký liek na upokojenie (najčastejšie si mamy radia diazepam). „Bez porady s lekárom nemožno dieťaťu dávať žiadne lieky a už vôbec nie diazepam. Dieťa sa síce upokojí, ale je to návyková látka. V konečnom dôsledku môžeme dieťaťu liekmi viac ublížiť, ako pomôcť.“
AGRESIVITA V OBDOBÍ VZDORU
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí či škôlky a učiteľky či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Ako zabrániť agresívnemu správaniu v období detského vzdoru?
„Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice – Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť! Stretla som sa aj s mamičkami, ktoré sa tvárili, že sa nič nedeje, keď ich dieťa v prejave zlosti udrie. Ale to nie je zdravé, medzi ľuďmi sa nemáme prečo biť, takže dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to. Jasne povedať – Toto robiť nesmieš! A treba to urobiť hneď, kým je malé, aby pochopilo, že tieto formy správania nebudeme podporovať. To je rovina naučeného správania, proste niekde sme to výchovne my, dospelí, nedotiahli,“ vysvetľuje Mgr. Trojanová.
A pokračuje: „Ak sa však dieťa uchyľuje k agresivite na vrchole afektu, vtedy vždy odporúčam neurologické vyšetrenie. Existujú totiž deti s takou reaktivitou, že sa dostanú do vysokých obrátok a konajú akoby mimo seba, bez seba. Neurológ môže zistiť, že ide o ľahkú záchvatovú reakciu a vtedy sa to dá podchytiť aj liekmi. Čiže je dobré, keď sa rodičia prídu poradiť k psychológovi a ak treba, ten dieťa ďalej odporučí na vyšetrenie k neurológovi.“
Niektoré deti si v afekte nevšímajú iné osoby, ale sústredia sa na veci okolo seba. V záchvate zúrivosti dokážu narobiť neuveriteľný neporiadok, napríklad vyhádžu všetky hračky z políc, alebo hodia o zem tanier s jedlom. Mnohé mamičky to riešia tak, že keď sa dieťa upokojí, kážu mu po seba upratať. Takže 2- či 3-ročný drobec dostane do rúk handru a dáva všetko do poriadku. Niekto si povie, že toto určite pomôže, aby sa nabudúce dieťa takému správaniu vyhlo. Iným sa to však nepozdáva a pripadá im to priam ako šikanovanie dieťaťa.
„Myslím, že keď dieťa po sebe uprace, tak to môže byť výchovné. Hoci závisí aj od toho, koľko má rokov. Dvojročné dieťa určite nevie upratať po sebe jedlo, takže mama mu s tým aj tak musí pomôcť. Dôležité ale je, aby mu jasne povedala, že toto nie je dobré a takto sa to nerobí. A tiež povieme – Namiesto toho, aby sme sa teraz išli hrať, musíme upratať neporiadok, čo si narobil. Lebo vždy je to tak, že keď sa niečo rozhádže a rozbije, treba to upratať… V podstate obdobie vzdoru je ideálnym obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle. Tieto pravidlá však treba nielen pripomínať, ale naozaj podľa nich aj konať.“
TRESTAŤ ČI NIE?
Rodičia už väčšinou vedia, že nemá význam trestať dieťa v okamihu záchvatu. Keď však záchvat pominie a dieťa je už schopné vnímať, mnohí okrem vysvetľovania pravidiel slušného správania siahnu aj po nejakom treste. Napríklad rodina sa chystá na výlet a dieťa začne vzdorovať, pričom si vytrvalo odmieta obliecť to, čo mu nachystala mama. Keď záchvat prejde, už je ochotné sa obliekať, mama mu však oznámi, že sa nikam nejde, lebo za trest bude teraz sedieť doma. Alebo dieťaťu zakážeme večer pozerať rozprávku, lebo ráno v obchode vyvádzalo… Je však dieťa v období vzdoru schopné pochopiť, prečo ho trestajú a ovládnuť v budúcnosti svoje správanie kvôli hrozbe trestu? Nemôže mať skôr pocit, že je nespravodlivo trestané?
„Pocit nespravodlivosti tu ešte nie je, na to je veľmi skoro. Dieťa je však zároveň malé aj na to, aby si spojilo, že nepozerá rozprávku, lebo sa ráno hodilo o zem. Toto si vie spojiť 5-ročné dieťa, ale 1,5-ročné až 3-ročné ešte nie. Takéto malé dieťa si skôr spojí trest, keď k nemu dôjde bezprostredne. Keď mu napríklad na ihrisku povieme, že ak ešte raz hodí piesok do iných detí, tak musíme ísť domov a naozaj to bezprostredne po jeho neposlúchnutí urobíme. Avšak keď mu večer zakážeme pozerať rozprávku, lebo ráno urobilo niečo zlé, tam sa skôr začne budovať pocit – Som zlý. Trojročné dieťa ešte nevníma presne, kedy je ráno, obed a kedy večer, ešte nechápe čas a preto si ani nevie spojiť, že bolo ráno zlé, tak večer má trest. A už vôbec si nevie spojiť dlhšiu časovú súvislosť, napríklad keď povieme – Dnes si bol zlý, preto v sobotu nepôjdeme na výlet. Toto chápu len staršie deti, pri nich sa dajú použiť takéto logické dôsledky, prípadne s nimi môžeme urobiť aj dohody, že ak sa budú pekne správať celý týždeň, tak v sobotu pôjdeme na výlet a keď nie tak, žiaľ, budeme robiť iné veci,“ ./Samozrejme treba byť konkrétny a povedať jasne ,čo od dieťaťa očakávame. Veta typu: „Ak budeš dobrý , tak……“ nie je vhodná. Nie je totiž vždy dieťaťu jasné, čo pre rodiča znamená „byť dobrý“ / konštatuje Mgr. Trojanová. Dodáva, že dieťa, ktoré je spokojné a má v rannom veku nastavený dobrý režim, v období vzdoru nemáva až také negatívne prejavy. „Výraznejšie oponovanie a agresivita sa objavujú skôr v rodinách , kde prežívajú deti viac frustrácie. Trebárs sa ponáhľame, chceme všetko stihnúť, sme v strese, niekde to viazne a dieťa má zvýšenú hladinu frustrácie, je nervóznejšie, intenzívnejšie prežíva afekty a viac oponuje. Potom je druhá skupina detí a to sú tie, ktoré to majú dané v nervovom systéme, napríklad hyperaktívne deti, ktoré sú labilnejšie. Existuje aj tzv. detská opozičná porucha, kedy dieťa má veľmi trucovité a negativistické prejavy. Prípadne zistíme, že problémové prejavy osobnostného správania mali v detstve aj rodičia. Napríklad otecko bol ako dieťa trucovitejší, zlostnejší, vzdorovitejší, agresívnejší a dieťa prebralo tieto gény od neho. Čiže keď rodičia prídu s tým, že si nevedia poradiť s negatívnymi prejavmi dieťaťa v období vzdoru, buď hľadáme zdroj negativizmu v rodine, zisťujeme, či rodina správne komunikuje s dieťaťom, ako zvláda jeho potreby a ak sú chyby tam, tak poradíme, ako na to, alebo potom hľadáme zdroj problémov v samotnom dieťati, v jeho povahe či v nervovom systéme.
KEDY VYHĽADAŤ ODBORNÚ POMOC
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Aj keď spočiatku ich niektoré reakcie ich drobca prekvapia, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než zaklopať na dvere psychológa.
„Podľa mojich skúseností rodiny zvyčajne prichádzajú vtedy, keď už to nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť. Spoločne analyzujeme problém, zisťujeme, čo vyvoláva, udržiava a posilňuje vzdor, či je príčina v komunikačnom a životnom štýle rodiny a v režime, alebo je problém v dieťatku, v jeho povahovej črte či v temperamente. Na základe toho sa potom navrhnú opatrenia a po čase si overujeme, či to pomáha, alebo nie. Niekedy naozaj stačí len upraviť režim v rodine. Alebo len ukázať rodičovi, že ak chce za 20 minút stihnúť raňajky, oblečenie dieťaťa, aj svoju hygienu, tak to je problém, lebo dieťa takúto rýchlosť nestíha a obťažuje ho to.
Upozorňuje, že pokiaľ vzdor pretrváva aj neskôr, povedzme ešte okolo 5. roku života, to už nie je fyziologické a tiež je dobré v takom prípade vyhľadať psychológa. Je to podobné, akoby mal 30-ročný človek pubertu, čo tiež nepovažujeme za normálne.
A na záver ešte jedna rada – ak sa vaše dieťa ešte len narodilo, no už teraz vás máta obdobie vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťatko utvára od okamihu narodenia k jednej osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. „V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou. Ak matka nie je schopná z nejakého dôvodu dostatočne empaticky vnímať potreby dieťaťa a ono je trvale frustrované, alebo zneistené v pocitoch bezpečia, navonok sa to môže prejavovať práve takýmto negatívnym správaním.
Mgr. ALEXANDER TEJ
